Tábory ublížili nevidiacim

Moja zásada je taká, že nikdy v živote som do nikoho bez dôvodu nezarýpal. AKonáhle na mňa niekto začne útočiť, tak zaútočím aj ja, čo aj celé Slovensko zošalie. Aj minule ma volali na akúsi akciu. na rovinu som im povdal, že sa mi tak ublížilo na tých táboroch, nech napíšu do spisu, že som zomrel. Ja už na žiadny tábor nepôjdem a to úmyselne. Ale jedna skutočnosť je pravdivá, keby ma nezavreli do Levoči, nemal by som toľko nešťastia. A keby som nechodil po táboroch, nezavreli by ma do Levoče, to je holý fakt a pravda. Levočskej lekárke Nešlo o výskum, ani nemala záujem o moje názory a aktivity, ona ma iba zastrašovala, vyhrážala sa mi, podávala lieky, ktoré ma mali zabiť. Keby som ich bral celé 3 týždne, tak som už dávno mŕtvy, lebo voda mi tiekla z nosa, začal som zabúdať ako sa volám, nedovolila mi krutému lekárovi povedať pravdu, že sa stala vražda, preto mi pichla tie injekcie v noci nasilu, aby sa vypracoval klamlivý znalecký posudok. Ibaže krutý lekár sa nedal oklamať, keď uvidel môj výzor. na rovinu som mu povedal, že chcem ísť domov a hotovo a že mám právo ožierať sa koľko ja chcem. Ich posudok som úmyselne potom napadol, ibaže vtedy úrady začali okamžite konať. Teraz ma znovu zabili a moje úradné sťažnosti nikto nechce riešiť, práve naopak. Chcú so mňa urobiť úplného masochistu, podal som odvolanie, dodnes žiadna odpoveď. Jediné, čo mi ostáva je vypisovanie po internete, to je všetko. Ja darmo budem úradom vysvetľovať, aká vražda sa na mne udiala, že mi tie lieky z Levoče vážne ublížili, že mi pískajú uši, aby som zošalel, že záhadne odpadávam a lietam po fyzických nemocniciach, že prichádzam o zuby záhadnou formou a doktori len krútia hlavou, čo sa deje, že takú chorobu ešte nevideli. Všetci ma chcú dať len na psychiatriu, čo odmietam, darmo im vysvetľujem, že tam ma zabili, že to oni vyvolali tieto stavy odpadávania. Darmo sprostých doktorov žiadam, aby nahliadli do spisu, diktujem rodné číslo, oni to odmietajú, lebo lekár Ignatovič žije a zakrýva zločin. Strašne mi pripomína môjho otca ožrana. Skrátka, tie veci, čo sa somnou dejú, nemajú nič spoločné s mojimi aktivitami. ANi jednu psychiatričku nezaujíma, že vraciam, darmo to zvaľujú na alkohol, výsledky sú čisté, dychové skúšky negatívne, ale to už úrady a súdy nechcú vidieť. Keby mi nemocnica psychiatria naozaj chcela pomôcť, urobila by to. Dôkazom, že nemocničné lekárky patria do basy sú tieto: Mám veľké bolesti, úmyselne mi dajú nízku dávku. Odpadnem, nikto to nerieši, bolí ma hrudník, nikto sa tým nezaoberá, bolí ma žlčník, nikto to nerieši. Hlavná vec, že keď prídem na slobodu, rodina je so mňa nešťastná, lebo sa všetkého dožadujem a celý čas nerobím nič iné, len lietam po toktoroch a dobieham úmyselne všetky vyšetrenia, o čom svedčí aj moja zdravotná dokumentácia. Tieto isté vyšetrenia mali vykonať psychiatrické nemocnice, ale nevykonali ich a to je priťažujúcou okolnosťou. O veľa zubov som prišiel srandovnou formou. Toto sa ešte žiadnemu slepému nestalo. Zahryzol som do klobásy, vyleteli mi predné zuby, skúsený zubár ostal šokovaný, že ako je toto možné, že toto ešte nezažil. Ja už od roku 2012 hľadám rakovinu, alebo čo je to za záhadná choroba, dodnes ju nevieme nájsť. Myslím si, že vypisovanie po úradoch a súdoch nemá zmysel. najprv tú záhadnú chorobu treba nájsť, potom po mojej smrti, lebo príčinu odhalí zrejme až patológ sa všetci chytia za hlavu. Radšej budem lietať po fyzických nemocniciach ako po psychiatrických, kde ľudia v bolestiach zomierajú. Pričom všetko platí štát. mali by im vykonať tie život zachraňujúce vyšetrenia. Aspoň nejaký benefit by z toho bol, ale nie je. Niečo sa skrátka deje, čo nesúvisí s mojim samotárskym životom a nikto to úmyselne nechce riešiť.